Mr. Widemouth

14. december 2017 at 20:41 | Ami |  Creepypasty
Toto bol môj úplne prvý preklad, akurát som ho upravila, inak by sa nedal čítať. :D


Počas môjho detstva bola moja rodina ako kvapka vody v obrovskej rieke, nikdy nezostávala na jednom mieste na dlho. Keď mi bolo osem, usadili sme sa v Rhode Island, a tam sme zostali, kým som išiel do školy v Colorado Springs. Väčšina z mojich spomienok sú zakorenené v Rhode Island. Sú tam fragmenty v podkroví môjho mozgu, ktoré patria do rôznych domovov kde sme žili, keď som bol malý.


Väčšina z týchto spomienok sú nejasné a zbytočné:
Naháňam sa v Severnej Karolíne, snažím sa postaviť plť, aby plávala na potoku za bytom, ktorý sme prenajali v Pennsylvanií, a tak ďalej.

Je tam ešte jeden súbor spomienok, ktorý zostal jasný ako sklo, akoby sa stal len včera. Často som zvedavý, či tieto spomienky sú jednoducho len sny produkované v dlhej chorobe ktorú som zažil na jar. Ale v mojom srdci viem, že sú skutočné.
Žili sme v dome neďaleko rušnej metropole nových viníc, baní, populácie 643. Boli to veľké štruktúry, najmä pre trojčlennú rodinu. Bolo tam niekoľko miestností, ktoré nebolo vidieť, ale v piatich mesiacoch sme si tam zvykli. V niektorých ohľadoch to bol odpad z mesta, ale bol to jediný dom na trhu, ktorý bol hodinu cesty do práce môjho otca.

Deň po mojich piatich narodeninách (zúčastnili sa len moji rodičia), som dostal horúčku. Lekár povedal, že som mal mononukleózu, čo znamenalo, že žiadne drsné hry a ďalšia horúčka bude najmänej ďalšie tri týždne. Bolo to hrozné načasovanie. Boli sme v procese balenia našich vecí a väčšina mojich vecí bola už pobalených, takže moja izba bola prázdna. Moja matka mi priniesla zázvorový čaj a knihy, ktoré som niekoľkokrát čítal denne, a takto som sa mal baviť ďalších pár týždňov. Nuda sa skrývala vždy hneď za rohom, čakajúca a vystrkujúca svoju škaredú hlavu.

Presne si nespomínam, ako som stretol pána Widemoutha. Myslím, že to bolo asi týždeň potom, čo som bol diagnostikovaný. Moja prvá spomienka je o tom, ako vyzeral. Mal veľmi veľké ústa. V skutočnosti všetko mal veľké v porovnaní s jeho telo-hlavou - oči, jeho krivé uši - ale ústa boli úplne najväčšie.

Povedal, nech ho volám Mr. Widermouth.

"Vyzeráš trochu ako Furby," povedal som, keď vyletel cez jednu z mojich kníh. Pán Widemouth sa zastavil a nahodil nechápavý pohľad.

"Furby? Čo je to Furby?" spýtal sa.
Pokrčil som ramenami.

"Vieš... hračky. Malý robot s veľkými ušami. Môžeš ho kŕmiť, takmer ako skutočné zviera."

"Ach ták," pochopil Pán Widemouth, "Myslíte jedeného z tých, s ktorými sa hráš, akože sú to tvoji kamaráti. Ale oni niesú ako naozajský priateľ."

Spomínam si, že pán Widemouth zmizol zakaždým, keď moja matka prišla do mojej izby. Neskôr vysvetlil prečo: "Nechcem, aby ma vaši rodičia videli, pretože sa obávam, že sa už nebudeme môcť spolu hrať."

Neurobili sme nič počas tých prvých pár dní. Pán Widemouth si len prezeral moje knihy, fascinovaný príbehmi a obrázkami. Po tretej alebo štvrtej ráno som ho stretol. Pozdravil ma s veľkým úsmevom na tvári.

"Mám novú hru, môžeme sa zahrať," povedal, "Budeme musieť vyčkať až po kontrole tvojej matky, pretože nás nemôže vidieť sa hrať. Je to tajomstvo hry."

Keď prišla moja mama, doniesla mi knihy a sódu. Keď odišla, Mr. Widemouth sa ledva vyštveral von z pod postele.

"Musíme ísť do izby ktorá je na konci chodby," povedal. Spočiatku son namietal, pretože rodičia mi zakázali odísť z postele bez ich povolenia, ale pán Widemouth ma presviedčal do vtedy, kým som súhlasil.

Vkročili sme do izby. Nebol tam nábytok, ani tapeta. Jej jediný charakteristický rys bolo okno oproti dverám. Pán Widemouth prešiel po celej miestnosti. Potom sa zastavil pri jednom z okien a rozbil ho.

"Poď von, nieje to vysoko, môžeme skočiť," povedal a vyskočil z okna. Urobil som to isté.

Boli sme na druhej časti domu, a to bolo na kopci.

"Chcel som to vyskúšať tu," vysvetloval pán Widemouth, "Chcem predstierať, že som na veľkej, mäkkej trampolíne, a že skáčem. Poď som mnou predstierať, že skáčeš tak ľahko, ako pierko. Chcem to vyskúšať."

Mal som päť rokov a horúčkou, takže len náznak skepsy vyrazilo cez moje myšlienky, keď som sa pozrel dole, a zvažoval možnosť.

"Je to dlhý pokles," povedal som.

"Ale to je súčasť zábavy. Keby to bol len krátky pokles, už by to nebola zábava."

Pohrával som sa s myšlienkou, ako padám a ako sa odrazím, a že keď vyskočím hore, uvidím nejaký nadprirodzený jav. Ale realista vo mne zvíťazil.

"Možno niekedy inokedy," povedal som, "Neviem, či mám dostatok fantázie. Mohol by som si ublížiť." Pán Widemouth sa zatváril kyslo, ale len na chvíľu. Hnev ustúpil k sklamaniu.

Keď sme boli vo vnútri, zabíjal zvyšok dňa v mojej posteli, ticho ako myš.
Nasledujúce ráno pán Widemouth dorazil a držal malý box.

"Chcem ťa naučiť žonglovať," povedal, "Tu sú niektoré veci, ktoré môžeš použiť na prax, než začnem dávať lekcie. Pozrel som sa do boxa. Bol plný nožov.

"Moji rodičia ma zabijú!" zakričal som zdesene, pretože pán Widemouth priniesol nože do mojej izby - predmety, ktoré by mi rodičia nikdy nedovolili sa ich dotknúť.

"Budem mať výprask a zavretý v izbe aspoň na rok!" Pán Widemouth sa zamračil.

"Je to zábava žonglovať s týmito vecičkami. Chcem, aby si to skúsil!"
Odstrčil som box preč.

"Nemôžem. Budem mať problémy. Nože nie sú bezpečné!" Pán Widemouth sa opäť zamračil. Vzal box s nožami a skĺzol pod posteľ, kde zostal celý zvyšok dňa. Začal som sa diviť, ako tam môže byť celý deň.
Potom som začal mať problémy so spánkom. Pán Widemouth ma často budil v noci. Stále ma nútil chodiť von a skákať po neexistujúcej trampolíne. Vždy som odmietol a snažil sa zaspať, ale pán Widemouth ma stále presviedčal.

Bolo ráno. Moja matka prišla ku mne a povedala mi, že by som už mohol ísť von. Myslela si, že čerstvý vzduch by bol dobrý pre mňa, zvlášť potom, čo bol obmedzený v mojej izbe na tak dlho. Keď som si obúval tenisky, horel som nedočkavosťou, kedy pocítim lúče slnka na mojej tváry. Pán Widemouth čakal na mňa.

"Mám niečo, čo chcem, aby si videl," povedal. Musel som naňho hodiť divný pohľad, pretože potom povedal: "Je to bezpečné, sľubujem."

Sledoval som ho na začiatku Jelenieho chodníka, ktorý bol v lese za domom.

"Toto je pre mňa dôležitá cesta. Mal som veľa priateľov v tvojom veku. Keď oni boli pripravení, vzal som ich touto cestou na zvláštne miesto. Nie si ešte pripravený, ale dúfam, že ťa tam jedného dňa vezmem," povedal. Keď som sa vrátil do domu, premýšľal som, čo to môže asi tak byť to zvláštne miesto.

Dva týždne po tom som nevidel pána Widemoutha, posledný náklad našich vecí malo byť zbalených do kufru automobilu. Na to, že som mal len päť rokov som vedel, že keby som mu povedal o mojom odchode, určite by ma presviedčal na nejakú nebezpečnú vec. Z tohto dôvodu som sa rozhodol to nechať pred ním v tajnosti. Môj otec robil kamionistu. Dnes sa sťahujeme zas za jeho prácou. Cítil som ruku môjho otca na ramene.

"Toto je posledné sťahovanie synček, sľubujem. Viem, že je to pre nás ťažké. Raz otec dostane podporované a potom sa môžeme usadiť v dome, z ktorého sa už neodsťahujeme."

Keď som otvoril oči, boli sme už na príjazdovej ceste. Videl som pána Widemoutha pri mne. Stál nehybne, kým sa kamión chystal odbočiť z hlavnej cesty. Dal mi posledné sbohom s nožom v ruke.

O pár rokov neskôr som sa vrátil do Nových viníc. Náš dom stál na pozemku pri veľkom viniči. Nebola v ňom ani noha odkedy sme ho opustili. Zo zvedavosti, som šiel po Jeleňom chodníku, ktorý mi pán Widemouth ukázal. Z jeho časti som musel preskakovať cez pichľavé kríky. Cítil som, že pán Widemouth bol preč.
Bol nejako viazaný k tomuto domu.
Chodník končil v New Vineyard kde boli pamätníky z cintorína.

Všimol som si, že mnohé z náhrobkov patrili k deťom...
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama